Processual intervention in public space – a simple parable, a political gesture and personal therapy. By “seeding love” I talk about the human role of creator and consequently about the need for care of created. In the centre of my search are questions: What is humanity? …and then: How to become (more) human?  Sun, water, soil and air – conditions are given. To accept the challenge and to hold on. Sustains only what we care about.

Intervencia vo verejnom priestore odkazuje na dejový proces vedomého spozornenia sa k životu. Zázrak bytia, povolanie tvoriť a vytvárať, sa prelína s témou udržateľnosti a starostlivosti o to, čo vytvárame. Ako kľúčová sa ukazuje otázka: Čo je ľudskosť? A následné: Ako sa stať (viac) ľudským? Slnko, voda, vzduch, pôda – podmienky sú dané. Prijať výzvu a vytrvať. Pre večnosť zostane len to, o čo sa postaráme.

Site-specific project for art-festival “Umění ve městě”, České Budějovice, 2020

Napísať do verejného priestoru slovo LÁSKA pre mňa znamená  risk, politické gesto a osobnú terapiu. Riskujem, pretože vedome kráčam po tenkom ľade. Stálo to odvahu, prijať možnosť, že týmto gestom získam označenie naivisticej umelkyne s peknou tvorbou. Odhliadnuc od toho, motív činu tkvie v otázkach naliehavejších, než je potreba spoločenského uznania. 
Má ešte slovo s hodnotovým významom asi tak posunutým a demýtizovaným ako samo umenie (variť) alebo dizajn (gélových nechtov) svoju vlastnú silu natoľko, aby vo verejnom priestore emanovalo niekdajšie významy z čias veľkých príbehov? Kde sme a čo pre nás dnes v korona-kríze znamená pojem láska?
Pozvanie čítať ďalšie vrstvy môže u kritikov zahatať zdanlivo nesproblematizovaná krásna forma. Priznávam, vo svojich výstupoch často rehabilitujem krásu a skúmam možnosti jemnej formy otvárať dívajúci sa subjekt. A áno, sama tým portrétujem vlastnú krehkosť a ochotu ísť na doraz k hrane osloviteľnosti bežného diváka. Nenadbieham mu, ale nechcem o neho (aspoň na moment) prísť. Lévinasovská túžba po druhom ma nevie zbaviť pocitu zodpovednosti za nevyhnutné straty. Prv než možno nepochopí, chcem aby zatúžil pochopiť.
Preto pozývam začítať sa na druhý krát – do nepevného obrazu; udržateľného, niekedy zanikajúceho procesu v podobenstve o nás samých.